Obyčajný život

Obyčajný život 2

16. května 2011 v 18:46 | Ayumi-smejo
Tak dievčatá moja najdlhšia časť čo som písala :)
Prosím užite si čítanie :)
Prepáč Shin :D


Obyčajný život 2

"Lee Dan?".
Nič nepočula. Plakala.
"Lee Dan? Prosím povedz niečo? Si v poriadku?".
Otáčala sa. Strašne ju všetko bolelo. Opatrne sa otočila aby videla pod posteľ. Nebola tam. Zľakla sa už myslela na to najhoršie. Opatrne sa postavila všetko ju bolelo. Myslela si, že umrie. Opierala sa o všetko čo sa dalo. Zišla do kuchyne. Boli tam obidve. Ale otec nikde.
"Mami? Lee Dan? Kde ste? Prosím odpovedzte mi".
Nič. To ticho bolo neznesiteľné. Pozrela sa do kuchyne. Ani tam neboli. Nakoniec jej zostala pivnica. Išla do pivnice. Schody boli prekážky. Každý krok bol pre ňu bolestivý. Bola už dole.
"Mami? Lee Dan?".
"Ayumi? Si to ty?".
Uvidela ich. Mama bola zakrytá iba v deke. Bola celá krvavá a doudieraná.
"Mami? Si v poriadku?".
"Nie som. A ty si v poriadku?".
"Nie všetko ma bolí. Nič si necítim. Bojím sa. A Lee Dan? Kde je?".
Bola v jej náručí. Aj na nej si otec vybil zlosť. Spala.
"Mami? Takto to už ísť nemôže. Musíme s tým niečo robiť. Mami? Kam išiel?".
"Neviem zlatko. Choď prosím pre telefón".
"Prečo?".
"Buď ticho a urob to".
Poslúchla. Išla čo najrýchlejšie. Keď ho doniesla k mame. Počula zvuk otvárania dverí.
"Rýchlo vytoč číslo a povedz mu čo chceš ja ho zabavím ale rýchlo. Mami rozumieš".
Skovala mamu aj Lee Dan za krabice. Musela niečo rýchlo vymyslieť. Musí! Inak ich zabije. Rýchlo zamkla. A pred dvere postavila všetko čo našla. Musela niečo vymyslieť. Počula mamin rozhovor.
"Ahoj Eun Hin to som ja Hana. Prosím pomôž mi? Tento krát to zašlo príliš ďaleko. Prosím pomôž nám!".
"Idem zavolám aj políciu. Prosím hlavne vydržte".
"Ďakujem".
Položila to. Počuli ten zvuk. Búchal na dvere.
"Vy suky. Dlho vás to neudrží. Ja sa tam dostanem. Môžete sa pomodliť".
Všetky plakali. Zobrala prvú vec čo jej prišla pod ruku a to bejzbalovú pálku. Držala ju šmatlavo. Všetko ju bolelo. Stále búchal na dvere. Rozlomil ich. Pozrel sa na nich.
"Mala si ich lepšie utesniť. Môžeš sa na nich pozrieť uvidíš ich posledný krát".
Toto myslel naozaj vážne. Umrú tu. Už to vidí v správach. Dňa 14.5 sa udiala v malom dome na predmestí Taejonu brutálna vražda. Agresívny manžel zabil svoju manželku, 6 a 19 ročné dcéry. Vražda sa udiala okolo 10 ráno. Ďalšie informácie sa dozviete vo večerných novinách.
"Tak na to zabudni. Nemysli si, že, keď si nás zbil a mamu znásilnil, že sa tebou nechám zabiť. Nemal si mi to hovoriť, keď som bola menšia ty hlupák".
"Ako si ma nazvala? Čo si povedala? Ty malá fľandra".
Blížil sa k nej. Pevnejšie chytila pálku. Vedela, že to dlho nevydrží. Musí. Už videla ako ju udrel ale v tom sa stalo niečo čo nikto nečakal. Vo dverách sa objavili ľudia.
"Okamžite si dajte ruky nad hlavu. A kľaknite si".
"Toto je nedorozumenie určite ste sa pomýlili. Nevidíte náhodou ju s pálkou".
"Naozaj! A kto by ich asi zbil. Ty sprostí bastard. Žeby sa zbili sami. Som vedela, že si obyčajný odpad. Zbiť vlastnú rodinu".
"Bože a ja som ti veril. Mýlil som sa takto si zmlátiť rodinu".
"Eun Jin, Dong Hun ďakujem".
"Hana si v poriadku? Bože čo ti to len urobil".
Začala ju hladiť po vlasoch. Pozrela sa na Ayumi.
"Ayumi?".
Všetci sa pozreli na Ayumi. Usmiala sa. A už nikoho nereagovala. Odpadla.


Katii sedela na stoličke v triede. Mali hodinu geografie. Nič ju v škole nebavilo. Chcela nejako pomôcť mame a samozrejme aj rodine. Nemohla len tak sedieť a nič nerobiť vedela, že jej to mama zakázala ale čo mala robiť?
"Slečna Tae? Chcete nám konečne niečo povedať?".
"Nie. Rada vás počúvam. Nemusíte prerušovať hodinu. Počúvam vás".
"Čo keby som vás prihlásil na geografickú súťaž?".
"A čo dostanem, keď vyhrám?".
"789 eur a poukážky na nákupy".
"Tak ma zapíšte".
"Vedel som, že sa prihlásite a pôjdete s Amandou? Čo vy na to?".
"Kľudne. Mne to neprekáža".
Všetci sa na ňu pozreli. Vedela, že si o nej šuškajú veci ako, že je namyslená, zlatokopka, túžiaca po peniazoch ale ona taká nie je. Je úplne iná než si iný myslia. Má len 17 a zažila
úplne niečo iné ako ostatný rovesníci. Nemajú tušenie čo ona zažíva. Všetko by vrátila späť aby nemusela zažívať to čo teraz zažíva. Kto by tušil, že ona má taký život. Potrebuje človeka ktorý to pochopí ktorý ju vypočuje. Potrebuje to. Prišla by na iné myšlienky keby sa neozval ten rozhlas ktorý ju znervózňoval.
"Dobrý deň milý študenti a učitelia. Prosím Tae Katii aby sa dostavila do riaditeľne aj z vecami. Ďakujem".
Zobrala si všetky veci. Počula rozhovory čo si šuškali jej spolužiaci. Určite ide niekam na dovolenku alebo sa jej nechce byť v škole tak idem domov. Neznášala ich. Je iba v druhom ročníku a už ju to unavuje. Dúfa, že toto bude asi niečo dôležité lebo ak nie tak odchádza a bude radšej pracovať než aby bola tu. Prišla do riaditeľne tam sedela jej rodina s nejakými dvoma ľuďmi ktorých nikdy nevidela alebo lepšie povedané ich nepoznala. Pred nimi sedel riaditeľ usmieval sa tak ako to on robieval.
"Som rád, že ste prišli rýchlo slečna Katii. Prosím posaďte sa".
Samozrejme sa posadila. Pozrela sa na mamu. Usmiala sa na svoju dcéru. Prvý krát videla, že je šťastná. Chcela ju takto vidieť.
"Katii toto je Eun Jin a Dong Hun sú to moji starý známy".
"Veľmi dobrý známy. Chodili sme spolu na strednú školu a po skončení školy sme sa nejako odcudzili".
"Rada vás spoznávam".
"Aj my ťa radi spoznávame. Máme pre teba ponuku ktorú myslím, že neodmietneš".
" A v čom spočíva ta ponuka?".
"Pôjdete s nami do Soulu. Ty nastúpiš do Cube Entertainment a vytvoríš dievčenskú skupinu. Váš názov bude Miss $".
"A čo s našimi dlhmi?".
"O tie sme sa postarali. Na tebe je aby si dodržala našu ponuku. Súhlasíš?".
"Samozrejme".
"Budete bývať s nami ale najprv musíme ísť do nemocnice".
"Prečo?".
"Uvidíš. Chceš tam ísť?".
"Samozrejme. Ideme za ďalšou členkou?".
"Áno ideme. Tak poďme".
Vybrali sa do nemocnice. Mala s toho dosť divný pocit. Chvíľu si počkali na recepcii. Potom im tam dovolili ísť. Zastali pred izbou 302.
"Môžeme ísť?".
Prikývla na súhlas. Otvorili dvere. Na posteli sedela žena v stredných rokoch s dlhými čiernymi vlasmi. Otočila sa na nich. Katii nemohla uveriť čo vidí. Žena bola celá dobitá mala monokle pod očami, modriny na celej tvári. Nechcela vidieť ďalšie modriny a rany na jej tele. Otočila sa na Eun Jin.
"Prečo sme tu?".
"Toto je mama dievčaťa s ktorým budeš v skupine. Chceli sme aby si sa najprv porozprávala s mamou. Necháme ťa tu".
Zatvorili sa dvere. Sadla si stoličku vedľa postele. Pozerala sa na ženu. Bolo jej to ľúto. Nemusela sa ani pýtať čo sa stalo niekto ju zbil.
"Manžel nás bil celé roky. Keby som ho nahlásila zabil by nás. Na začiatku nášho vzťahu som si myslela, že je ten pravý ale mýlila som sa. Tak strašne som sa mýlila, že moje dcérky na to doplatili. Trpela som pri ňom ale nič som nerobila. Dneska ráno sa to začalo. Najprv zbil mňa potom zbil moje dcérky. Dokonca zbil aj 6 ročné dievčatko vlastnú dcéru. A potom do mňa 5 krát vnikol. Strašne to bolelo".
"A sú v poriadku?".
"Mladšia Lee Dan je na detskom oddelení s otrasom mozgu, zlomenou rukou a rebrami. Staršia dcérka leží v kóme s krvácaním do brucha".
Rozplakala sa. Chcela niečo urobiť ale nič robiť nemohla. Len tam tak sedela a pozerala sa na ženu ktorá si niečo také pretrpela. Postavila sa. Podišla k žene a objala ju. Slabo aby jej ešte neublížila.
"Je mi to strašne ľúto. Chcem niečo povedať ale neviem čo mám povedať".
"To netreba. Ďakujem, že si ma vypočula. Potrebovala som to".
Sadla si naproti nej.
"Volám sa Hana".
"Ja som Katii. Koľko ste s ním boli?".
"19 rokov. Keď sa narodila Lee Dan, Ayumi mala 13 rokov a vtedy sa to začalo. Prišiel o prácu začal piť. Každá maličkosť ho vytočila. Keď sa mu niečo nepáčilo zbil ma potom začal biť aj dcérky".
"Čo s ním bude?".
"Neviem. Ale chcem na to zabudnúť. To bude teraz to najlepšie čo môžem urobiť. Počula som, že budeš s mojou dcérkou v skupine".
"Aj ja som sa to dneska dozvedela. Teším sa na to. Bude to zmena v mojom živote. Vy poznáte Eun Jin?".
"Áno chodili sme spolu na strednú ona bola tá za ktorou som šla, keď som mala problémy".
Do izby vošlo dievča asi v jej veku. Ale ona bola úplne odlišná než ona. Mala krásne dlhé čierno- červené vlasy. Postavu o ktorej snívalo každé dievča v Kórei.
"Dobrý deň ja som Shin. Som dcéra Eun Jin a Dong Huna. Mama ma poslala aby som vám dala toto".
Na posteľ im hodila fľaše minerálky.
"A nevieš to podať?".
"Prepáč ale neznášam nemocnice a ľudí v nemocnici".


Odišla. Vedela, že sa jej do chrbta vpíjali pohľady Katii a Ayuminej mamy. Nemusela byť taká ale ona chcela. Chcela aby si hneď od začiatku vybojovala autoritu a rešpekt. Má pred sebou dlhú cestu. Ktorú musí prekonať. Sama. Inak to nejde. Dokáže aj ona, že má talent. A, že za niečo stojí. Musí to dokázať potom všetci budú vedieť, že Shin Hun je najlepšia speváčka na svete. Dokáže rodičom, že mali byť na ňu hrdý od začiatku. Rozmýšľala, že nikdy neboli na ňu pyšný ale teraz budú. Budú prosiť o odpustenie. To je jej sen. A ten sen si splní! Nevedela kam mala namierené. Prešla okolo jej izby. Vrátila sa naspäť aby videla aké to mala ona ťažké. Jej problém bol v porovnaní s týmto nič. Keď sa lepšie pozrela na to dievča. Uvidela tú krásu čo nikdy nevidela. Zostala tam nemo stáť. Nič nerobila len pozerala na ňu. Sadla si na stoličku vedľa nej. Pozerala stále na ňu. Bola omámená tou krásou. Pohladila ju po čele. Ale v tom si to uvedomila. Prečo to vlastne robí? Nemôže byť taká jemná, keď chce dosiahnuť autoritu a rešpekt.
"Vedela som, že sem prídeš".
Trhla sebou. Otočila sa. Bola prekvapená, že je to ona.
"To si ty? Čo tu robíš?".
"Prišla som sa pozrieť na moju novú kolegyňu a kamarátku a ty tu čo robíš?".
"Ja som sa tiež prišla pozrieť na svoju kolegyňu a to je všetko".
"Vieš aj ty čo jej stalo?".
Katii sa zámerne pozrela na Shin aby aj ona videla tu rekciu. Nevidela na nej nič. Bola ohromená ale aj prekvapená. Že by žiadny človek nemal ani trochu citu.
"Hej viem čo sa jej stalo. Naozaj to nikomu neželám a hlavne som to neželala jej. Je mi to ľúto a nič viac".
Odišla. Zase. Bez jediného slova nenaznačila, že odchádza.
"Prečo vždy, keď odídeš nepovieš ani jedno slovo. Sme jedna skupina mala by si nám začať dôverovať".
"Ešte nie sme ani skupina. Nie je otázne či sa preberie. Tak zatiaľ nehovor dopredu. Dobre a neviem o tom, že by sme sa skamarátili".
"Prestaň s tým! Takto ako môžeš hovoriť, keď je v takomto stave!".
"Tak pardon. Prepáč".
Mala na odchode ale v tom si uvedomila, že naozaj to prehnala.
"Katii?".
Samozrejme sa otočila, keď počula svoje meno.
"Prepáč, že som bola taká naozaj som to tak nemyslela. A naozaj mi to je ľúto, že som v takejto situácií bola taká aká som".
"Shin? Prídeš sem aj zajtra?".
"Nie neprídem. Mám veľa práce".
Toto bol posledný rozhovor ktorý bol medzi nimi. Po týždni prepustili Ayuminu mamu ktorá zostala pri svojej dcére. O týždeň neskôr prepustili aj Lee Dan tá samozrejme zostala s svojou mamou a Ayumi. Každý deň im robila spoločnosť Katii. Tá si ju hneď obľúbila. Z času na čas tam prišla aj Shin. Vždy bola Katii prekvapená ale nezvykla si na to. Shin raz prišla do izby kde bola Katii a Ayumina rodina. Nechcela by ich takto videla. Vydýchla si.
"Katii toto robím posledný krát aby ti to bolo jasné. Pozývam vás na večeru tak prosím poďte".
"Naozaj si nás pozvala? Shin si v poriadku?".
"Prestaň. Ako sa cíti?".
Prišla bližšie k Ayumi. Potom sa pozrela na Katii.
"Katii hovorím to posledný krát ideme. Skončila som debatu".
Samozrejme bola hladná. Všetky išli na obed. Aj tak sa jej to nezdalo. V izbe ostalo ticho. Bolo počuť len zvuky prístroja a slabé dýchanie. Nikto netušil, že okolo ide jeden člen BLOCK B. Zastavil sa pred izbou. Nevedel prečo tam ide ale stále tam chodili ľudia tak chcel vedieť čo tam je, že tam stále chodia. Opatrne otvoril dvere. Hlavu strčil do vnútra ale, keď to uvidel prebehol mu mráz po chrbte. Bolo mu do plaču vidieť také pekné dievča v takomto stave. Pozeral na ňu stále na ňu iba pozeral nikam inam nepozeral iba na ňu.
"Uzdrav sa rýchlo prosím".
Ale v tom sa niečo stalo čo nikto nečakal..
Pokračovanie nabudúce.

Obyčajný život

14. května 2011 v 21:23 | Ayumi-smejo
Neboj také drastické to bude iba pár častí!! :D

Obyčajný život
Každý človek v Kórei sníva, že bude slávna hviezda ako napríklad Leeteuk z Super Junior alebo HyunA z 4Minute. Snívali o tom aj dve dievčatá. Minulosť bola pre nich uzavretá časť ich života. Nikomu o nej nepovedali. Túžili zažiť niečo nové ako v kórejských filmoch. Netušili, že sa im život otočí hore nohami.
14.5.2011


Ráno bolo obyčajné ako každé iné. Zobudila som sa so svojou klasickou náladou. Zišla do kuchyne kde samozrejme nikto nebol. Mama určite robí nadčasy aby uživila ju a ďalších 2 súrodencov. V kuchyni bol neporiadok taký aký ho nechala včera. Vydýchla si.
"Musím niečo vymyslieť. Takto to mama dlho nevydrží. Inak aj o ňu príde. Počula zvuky z obývačky. Samozrejme pozerali televíziu ako každý všedný deň. Prišla do obývačky. Pred televíziou sedeli jej dvaja súrodenci.
"Čo som vám hovorila?".
Zobrala im ovládač z ruky. Vypla televíziu.
"Unni prečo si to urobila?".
"Nevšimli ste si, že je neporiadok v kuchyni. Viete v akej sme situácií? A čo tu vlastne robíte? Je pól siedmej".
"Unni".
"Povedala som niečo. Tak to prosím vás rešpektujte".
Uvedomila si, že kričala po nich. Pretrepala si vlasy, nadýchla sa.
"Prepáčte mi to, že som po vás kričala ale viete v akej sme situácií. Viem, že sa budete hnevať ale prosím. Musíme s tým niečo robiť".
Tae Hee sa rozplakala. Mala len štyri roky a už musí toto zažívať.
"Tae Hee prosím neplač. Toto som nechcela. Prosím".
Pribehla k svojej staršej sestre. Objala ju okolo nôh. Plakala jej do nohavíc. Zobrala si ju do rúk a silno ju objala.
"Neplač miláčik. Prosím len neplač zlatko. Musíš byť silná".
"Unni!!".
"Zvládneme to neboj sa".
Otvorili sa dvere. Vo dverách stála žena v stredných rokoch. S hnedými krátkymi vlasmi. Pozrela sa na ňu. Pred tým než sa im otočil svet mala prekrásne dlhé hnedé vlasy. Oči plné lásky, šťastia a radosti a teraz plné starosti ako uživí celú rodinu a všetky dlhy splatí.
"Mami? Mala si nadčasy? Prečo mi nedovolíš aby som si nenašla brigádu? Aby som nám pomohla".
Zase jej začala vyčítať prečo jej to nedovolí. Nemôže len tak sedieť a pozerať sa ako sa trápi.
"Teraz nie Katii. Mala som veľa roboty a aj tak o štyri hodiny idem do roboty teraz nie".
"Mami!! Takto nemôžeš pracovať každý deň!!".
"Ja viem Katii!! Ale nemáme na výber".
"Mami!!!".
"Skončila som Katii".
Vedela, že týmto debata skončila. Poznala to. Nechala to už tak.


O pár ulíc sa z domu ozýval krik a plač. V obývačke sa udial každodenný rituál. Hádka a bitka. Toto sa dialo každý deň.
"Prečo nám to robíš? Chin Ho!! Ako ti to pomôže? Keď nás budeš biť!!".
Prvá facka za tento deň. Mama ich vždy zamkla do izby aby neudrel aj ich ale dnes to bolo iné. Pozorovala to z kľúčnej dierky. Triasla sa a bála. Videla ako ju bil a kopal do brucha. Plakala ako každý deň, keď ju bil. Sestru objímala aby už neplakala. Skončilo to. To ticho bolo neznesiteľné. Videla ako ide do izby. Rýchlo musela niečo urobiť.
"Lee Dan skry sa pod posteľ rýchlo. Prosím buď ticho".
Strčila sestru pod posteľ. Zhlboka dýchala. Otvorili sa dvere. Stál vo dverách. Vedela, že to skončí veľmi zle.
"Ty malý fagan. Chceš aj ty!".
Bála sa. Tento krát sa bála. Chcela plakať ale musela ukázať, že je silná. Chytil ju za vlasy. Postavil ju. Pozrel sa jej do očí.
"Ty malá fľandra".
Vylepil jej jednu. Ranou padla na zem. Toto naozaj bolelo. A veľmi. Postavil ju znova. Ďalšia rana a ďalšia. Opakovalo sa to.
"Kde je?".
Vedela na koho myslí. Musela niečo vymyslieť aby ani ju nezbil.
"To by si chcel vedieť, čo?".
Kopol ju. Chytila sa za brucho. Myslela si, že umrie na mieste. Nepočula mamu. Bála sa, že sa jej niečo stalo.
"Čo si spravil s mamou?".
"Neviem dúfam, že som ju zabil. Mal by som pokoj".
"Perfektné slová. Naozaj od človeka s IQ 1,1 sa to dalo čakať".
Musela sa vzoprieť. Nechcela už viac trpieť. Toto ho nahnevalo. Počula ako sa trasie.
"Ty malá fľandra. Toto si dovoľuješ?".
Zase ju kopol, zase a zase. Tento krát to už nedokázala. Odpadla. Znova!
Zobudila sa na nejaký divný zápach. Pomaly otvárala oči. Dlhšiu dobu jej trvalo než sa vzpamätala. Pozrela sa z okna. Bola hlboká noc. Nič si necítila. Poobzerala sa. Bolo úplne ticho.
"Lee Dan?".
Hovorila potichu. Bolo ticho.
Pokračovanie nabudúce.


 
 

Reklama